Čo ma učí 7.B

Autor: Igor André | 2.3.2015 o 15:55 | (upravené 3.3.2015 o 21:51) Karma článku: 11,13 | Prečítané:  2672x

Nedávno som si pozrel český film Bastardi. Ponechám bokom umeleckú a technickú kvalitu filmu.  Je to o mladom učiteľovi, ktorý sa dobrovoľne prihlásil učiť na veľmi problémovú školu v nemenovanom meste. Jeho primárnou motiváciou bolo pomstiť brutálnu vraždu svojej sestry učiteľky spáchanú tromi žiakmi tejto školy. Mimo tejto dejovej línie sa vo filme objavuje veľa scén z každodenného života školy – predovšetkým zo zborovne a vyučovania. Keď som pozeral, ako sa trápil filmový učiteľ Tomáš Majer v siedmackej triede, mal som pocit, že vidím seba zoči-voči výkvetu mojej 7.B.

Keby som tento film zhliadol pred začiatkom pôsobenia na základnej škole v Nálepkove, mal by som pre filmového učiteľa Tomáša po ruke klobúk plný zázračných tipov a rád, ako si získať mysle a srdcia týchto žiakov. Bol som (pre)motivovaný ukázať všetkým, že sa to dá, len to treba robiť akosi inak. Po polroku práce v škole som však cítil bytostný súzvuk a pochopenie pre jeho emocionálny výbuch, ktorý sa odohráva v tejto pasáži filmu (od 1:09:50). Ak niekto dlhodobo koná s najlepším úmyslom, vynakladá enormné množstvo pozitívnej energie a za to sa mu vracia prevažne zlo, nedá to.

Podelím sa s vami o príhodu, kedy som to už nedával, ale práve v tom okamihu prostého zúfalstva prišiel neočakávaný moment, ktorému niektorí teoretici zvyknú hovoriť, transformačný. Od toho momentu sa zmenil priebeh celej hodiny, zmenila sa moja perspektíva na týchto žiakov a opatrne dúfam, že sa muselo niečo zmeniť aj v nich samotných.

V septembri som nastúpil s obrovskou energiou a jasným cieľom – získať si tieto deti pre angličtinu a postupne zlepšovať ich schopnosť ju používať. Realita bola o niečo tristnejšia. Po mesiaci som si prial, aby sme aspoň 20 minút z hodiny venovali akejkoľvek forme učenia sa, po dvoch mesiacoch som si prial absenciu alebo aspoň dostatočne veľkú únavu z nočného mulatovania niektorých jedincov, aby čo najmenej narušovali priebeh už aj tak rozbitej hodiny. Po troch mesiacoch som svoju pozornosť zameral už iba na 2-3 žiakov vykazujúcich aspoň elementárny záujem o učivo, ktoré sa má podľa osnov preberať v tretej triede.

Potom však prišla tá hodina. Do triedy som vstupoval s minimálnymi očakávaniami. Vedel som, že prvých 10 minút bude prebiehať neľútostný zápas o to, aby sa šlo na počítače. Tlak zo strany žiakov rástol a úmerne s ním aj moja nervozita. Skúšal som pokojné presviedčanie i horlivý motivačný príhovor o tom, ako si raz na mňa spomenú, keď vystúpia z lietadla na letisku v Sheffielde.  Po 15 minútach som už vrieskal, ale nepomohlo to. Z pomsty, že som nevyhovel ich chúťkam, rozhodli sa zničiť mňa i celú moju hodinu. Bol to dokonale synchronizovaný koncert urážok a posmeškov na moju osobu. V okamihu, kedy začali rozoberať, či som svoje topánky našiel pri kontajneri, som si v bezmocnej rezignácii sadol na voľnú lavicu a vypol sa. Keby som nebol odchovaný na rodových stereotypoch, tak by som potreboval vreckovku. Z obra, ktorý prišiel dať veci do poriadku, som bol zlomený trpaslík. Hlavu som mal plnú všetkých tých nenávistných stereotypov. Chcel som veľmi ponižovať a ubližovať, ale už som bol v stave, že som nedokázal zo seba dostať jednu vetu. Na dne mojej rezignácie a straty akejkoľvek dobrej viery prišiel ten moment – Patrik, ktorý obyčajne len tak vykríkne ako pavián alebo si príde pred tabuľu uvoľniť svoje črevá, predstúpil dopredu a vzal si slovo. „Počúvajte ma“, začal svoj motivačný prejav, ktorý spĺňal parametre rečníka lokálneho TEDx-u. Prednes bol trošku teatrálny, ale s jasným posolstvom: škola a učiteľ sú tu na to, aby sme sa vzdelávali, učitelia nám chcú dobre, preto ich treba rešpektovať a angličtina nám pomôže v získaní práce aj v zahraničí, čím sa nám zvyšujú šance na lepší život. Nestačil som sa čudovať. Človek, od ktorého by som to možno najmenej čakal, sa postavil za mňa a zvrátil verejnú mienku pre dobrú vec. Bol to ten fiftín, na ktorom sa otočil zápas. Do hlavy sa mi vrátilo zdravé sebavedomie a najmä viera, že sa ten zápas dá vyhrať. Po tomto príhovore sme posledných 20 minút hodiny tvrdo makali – prebrali sme naplánované učivo a otestovali si ho aj v cvičeniach.

Neviem, kde sa to v Paťovi vzalo, ale odvtedy som sa na neho začal pozerať ako na mladého muža s potenciálom lídra. Všímam si jeho záľubu v rytmické virtuálne bubnovanie a pohmkávanie a rozmýšľam, ako mu v tejto záľube môžem pomôcť. Niežeby ho angličtina bavila oveľa viacej, ale zásadne sa zmenila moja perspektíva vnímania jeho osoby. Rozbíjam si postupne predstavu o kolektíve (v lepšom prípade iba doživotných klientov Úradu práce, v horšom hlavných chlebodarcov Zboru väzenskej a justičnej stráže) a začínam v nich vidieť individuality s talentami, ktoré treba rozvíjať. Čo na tom, že angličtina to práve nebude?

Dalo by sa ešte hovoriť aj o ďalších „kvítkoch“ tejto triedy. Napríklad Jozefíne, ktorá ma málokedy pozdraví inak ako „bare vušta“ (veľké ústa). Keď má dobrú náladu, tak ma nazve aspoň „baro nak“ (veľký nos), čo má pre nás mužov predsa len trošku pozitívnejšiu konotáciu. Jozefína mi však darovala krásnu Valentínsku kartu s vlastnoručne napísaným venovaním. Tu ostáva priestor iba pre úžas. To, čo som doteraz iba počúval, som zrazu prežil. Človek je jedno veľké tajomstvo. Ak chceme byť obrami, krásu tohto poznania nikdy neprežijeme. Túto výsadu majú skôr škriatkovia. Moja 7.B ma učí rásť umenšovaním.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?