S perlami to ešte stále nevieme

Autor: Igor André | 20.4.2015 o 23:27 | (upravené 21.4.2015 o 17:18) Karma článku: 9,32 | Prečítané:  2770x

Hoci nemám žiadnu najbližšiu rodinu zo Spiša, zamiloval som si tento kraj od prvého momentu, čo som prechádzal jeho malebnými zákutiami. Sedieť len tak na káve na námestíčku mestečka začínajúceho slovom Spišská/ý vo mne vždy vyvolávalo pocit nájdenia akéhosi strateného raja. V priebehu pár rokov som prebrázdil všetky významné miesta Spiša a zatúžil som aspoň na chvíľu precítiť na vlastnej koži bežný život jeho obyvateľa. Ten sen sa mi splnil pred štyrmi mesiacmi – stal som sa obyvateľom samotnej historickej perly Spiša, Levoče. Túžba po precítení sa však rýchlo zmenila na precitnutie. Už to nie je o hodinovej zastávke s kávičkou pod slnečníkom v prútených kreslách s výhľadom na Thurzov dom, už je to urputná túžba zakúsiť štipku mestského ducha a ruchu okolo Námestia Majstra Pavla aj po piatej hodine poobedňajšej.

Zo sluhu pán Spiša

Problém zakrpatenosti mestskej kultúry menších slovenských miest s bohatou históriou a špeciálne Levoče je však oveľa komplexnejší. V tejto súvislosti sa chcem poďakovať najmä výnimočnému Levočanovi s hlboko mestskou a občianskou mentalitou – Mirovi Pollákovi. Mirovi pred pár dňami vyšla v spoluedícii s Petrom Švorcom a ilustráciami Fera Guldana kniha Spišské exody v 20. storočí (Kalligram, 2015). Je to prvá lastovička na obzore, ktorá sa snaží zmapovať veľmi zložité sociálne pohyby a perzekúcie občanov Spiša na základe ekonomického postavenia (exodus Slovákov do USA), etnickej a rasovej príslušnosti (vyvraždenie Židov, vyhnanie Nemcov a Maďarov) , náboženského presvedčenia (likvidácia reholí) a ideologického postoja (odvlečenia do gulagov). Aj keď je všeobecne známe, že spišské mestá budovali predovšetkým Nemci a Maďari, až po prečítaní tejto knihy som pochopil, ako hlboký pocit majiteľstva prežívali Nemci a Maďari voči svojim domovským spišským lokalitám. Niet divu, že do novovzniknutého Československa v roku 1918 vstupovali s obrovskými obavami a nedôverou. Spišskí Nemci a Maďari do poslednej chvíle hľadali možnosti, ako zotrvať v Uhorsku, respektíve vytvoriť samostatný štátny útvar, pretože „nikto nemôže od nich žiadať, aby sa kvôli slovenským roľníkom a sluhom, ktorí majú v rodinách osem až desať detí, zatiaľ čo Nemci a Maďari jedno až dve, oni stali Slovákmi“ (str. 26 zo spomenutej publikácie). Koľkí z vás si po prečítaní tohto textu pomysleli – „sú to riadne svine šovinistické, tí Maďari a Nemci, to vyhnanie si teda vrchovate zaslúžili!“? Tento jazyk nás uráža, ale práve naša neschopnosť pozrieť sa do zrkadla a vidieť tam ustráchanca s dušou sluhu nám bráni sa už konečne odlepiť od zeme, nadýchnuť a urobiť niečo užitočné. Ako hovorí manuál všetkých protialkoholických terapeutických skupín, priznanie je prvým krokom k zmene.

Tak sa to teda nakoniec podarilo. Slováci v 1. ČSR postupne od Nemcov a Maďarov prebrali politickú správu nad Spišom. Tento proces vyvrcholil po skončení druhej svetovej vojny uplatnením princípu kolektívnej viny – kompletným vyhnaním Nemcov a Maďarov zo Spiša. Stali sme sa konečne správcami skvostov nevyčísliteľnej hodnoty, ktoré však vytvoril niekto, kto nami dlhodobo otvorene pohŕdal a my sme nenávisť voči nemu schovávali v tichosti niekde za dverami našich chyží. Silní sme boli vždy v skôr bití našich žien a detí. Za pár dní oslavujeme 70. rokov od konca vojny – aký odpočet by nám ako správcom ich hodnôt vystavili spišskí Nemci a Maďari? Mohutnie vo mne dojem, že v prípade Levoče prežívame smutný príbeh ustráchaného správcu jednej hrivny z Ježišovho známeho podobenstva. Už sa síce nebojíme bývalého majiteľa, ale skôr démonov a nevypovedaných tráum v nás samých. Preto sme mincu zakopali, ako by sme ju mali zveľadiť.     

Jeden americký pohľad

Bill Baker je americký občan, ktorý momentálne žije v rómskej rodine v osade Roškovce asi päť kilometrov od Levoče. Na Slovensko chodí striedavo už vyše 20 rokov. Je to absolútny zjav, ktorý ma len utvrdzuje v morálnej prevahe Západu voči Rusku v tej čudnej informačnej konfrontácii. Prepáčte všetci milovníci ruských hlbokých duší, ale skutočne nepoznám nijakého Rusa, ktorý by s takým oduševnením rozprával o tom, ako sa dá prerušiť bludný kruh chudoby v rómskych osadách na Slovensku. Aj keď mu tiahne na 70, nič mu nebráni v tom, aby v studenú aprílovú nedeľu na svojom bicykli meral strmú cestu do Levoče a zasieval spolu so mnou kultúru nedeľných mestských káv. Ako Američan so silným protestantským zmyslom pre občiansku vzájomnosť mi len tak mimochodom povedal kľúčové pozorovanie, ktoré zásadným spôsobom dotvára mozaiku príčin slabej mestskej a občianskej kultúry našich menších miest. Bill hovorí: „Bol som niekoľko krát v kostole sv. Jakuba na omši. Farár je výborný, kostol plný, ale veď tí ľudia sa spolu vôbec nerozprávajú! Ani v kostole, ani po omši, každý ide svojou stranou. A to mal farár výklad textu na tému miluj blížneho svojho. Ľudia sú tu síce navonok prívetiví, ale žijú svoje životy uzavreté za dverami svojich domovov.“

Učiť sa rozprávať po občiansky

Áno, Bill trafil klinec po hlavičke. My sa nevieme rozprávať, nie však v zmysle klebetenia a ohovárania. V tom sme svetové špičky. Nevieme sa rozprávať po občiansky, nevieme, čo to znamená vstupovať do verejného priestoru a cítiť zaň pocit majiteľstva. Áno, v 20. storočí si takmer každá rodina na Spiši prešla niečím traumatickým, ale dokedy nás bude tá nedôverčivosť paralyzovať a brániť rozvoju občianskej kultúry? Mestská a občianska kultúra vzniká tam, kde ľudia aktívne spoluvytvárajú a kultivujú verejný priestor. Občianska kultúra sa nerodí na občianskej náuke v škole, ale napríklad návštevou mestského úradu, ktorý by mohol vysvetliť, prečo unikátny židovský cintorín leží zarastený burinou v rozvalinách a je neprístupný kvôli čudnej cestičke záhradkárov, prečo je štátna kultúrna pamiatka – evanjelický cintorín – uzavretý pre verejnosť a prečo je aj jedinečný nemecký luteránsky kostol otvorený iba počas služieb Božích. Občianska kultúra menších miest sa buduje tam, kde je učiteľ líder, ktorý ako jeden z prvých hľadá možnosti, ako deti aktívne zapojiť do obnovy schátraného židovského cintorína, kde deťom vysvetľuje, prečo je tak ďaleko od brán mesta a prečo si niektorí preživší zmenili svoje priezviská na slovenské. Občianska kultúra sa buduje tam, kde deti vo výhradne nemeckej atmosfére luteránskeho kostola diskutujú o tom, aký vzťah k tomuto kraju mali spišskí Nemci.              

Pochopiť a uplatňovať princíp majiteľstva

Levoča je nielen perla Spiša, ale aj celého Slovenska. V niečom je to symbol rozmanitosti a tragédie mnohých sociologických skupín Strednej Európy. Prajem si, aby v nás postupne odumieral ten ustráchaný človiečik a aby sme sa nebáli zoskupovať a vstupovali do verejného priestoru našich malebných spišských miest s hrdou históriou. Aby sme sa nebáli vyrozprávať si aj naše vzájomné individuálne i kolektívne traumy. Učme sa od našich Nemcov a Maďarov, čo to znamená pocit majiteľstva, aby sme boli odvážnymi a zodpovednými správcami európskeho kultúrneho dedičstva v 21. storočí. Ako to už na Slovensku býva, cestu ukazujú exoti v dobrom, ako je starosta susedného Spišského Hrhova, Vlado Ledecký. Spišský Hrhov to nie je iba „success story“ spolužitia Rómov a Nerómov, to je premyslená stratégia, ako tvoriť občiansku kultúru na dedine. Stratégia, ktorá v konečnom dôsledku tvorí aj pracovné miesta. Obec dokončuje rekonštrukciu starej pálenice, kde má v nádherných priestoroch vzniknúť galéria. Mimochodom, nie v Levoči, kedysi župnom centre Spiša, ale v Spišskom Hrhove sa konala prezentácia knihy Spišské exody. To máme tak, keď ostatných 25 rokov niekto sedí iba pri zakopanej hrivne a iný ju už 15 rokov systematicky a cieľavedome otáča.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?