V poslednom čase z úst niekoľkých vrcholných politikov počúvame, ako nám na Slovensku krásnu štatistiku klesajúcej nezamestnanosti kazí istá skupina ľudí, ktorá nikdy nepracovala a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy pracovať nebude, lebo jednoducho nechce.
Podobne ako na výplatných páskach učiteľov, skutočnosť v konkrétnych domácnostiach týchto „notorických zaháľačov“ je dramaticky iná od výrokov politikov. Keďže pán minister Richter do politických diskusií veľmi nechodí, asi nemá národu kto vysvetliť, prečo chudobní ľudia, najmä Rómovia, „nechcú pracovať“, respektíve, prečo je v ich situáciách prirodzená čierna práca. Tak sa o teda pokúsim ja na konkrétnom ilustračnom príklade, ktorý považujte za zástupný:
1. Píše sa rok 2012 a 4-členná rodina (2 dospelí + 2 deti) je v hmotnej núdzi. Obaja rodičia sú evidovaní na Úrade práce, kombinácia rôznych druhov príspevkov (dávka, príspevok na bývanie, zdravotnú starostlivosť, ochranný príspevok) a rodinných prídavkov im zaručí príjem okolo 380€. A to ani jeden z dvojice dospelých nepohol prstom v zmysle nami ponímanej práce. Ak by jeden z dvojice pracoval na aktivačných prácach, príjem rodiny by stúpol o ďalších 63€, dokopy teda 443€. Toľko aj dostávali. Otec rodiny však mal počas mesiaca veľa času na to, aby robil aj fušky, prípadne si za tretinovú cenu zadovážil drevo (oproti tomu, keby ho kupoval a nechal doviesť obchodníkom) priamo v lese. Drevo je ich jediným palivom na varenie i vykurovanie.
2. Skok. Píše sa rok 2015.Vstúpili sme do doby, kedy musia všetci dospelí pracovať, lebo inak nedostanú ani základnú dávku v hmotnej núdzi. V našej rodinke už pracuje na zmluvu otec ako člen občianskej hliadky, matka dostala koncom roka výpoveď, pretože skončil projekt asistentov v materských školách. Nuž, hlavne, že nám v dobe trvania projektu medziročne klesla nezamestnanosť. Otec zarába 405€ v hrubom, robí 8 hodín denne (niekedy aj soboty a nedele, nedostane to preplatené, môže si zobrať len náhradné voľno), na konte mu cinkne 326,55€. Odvody zožrali takmer 55€. Matka sa eviduje na Úrade práce, ten jej s vážnou tvárou oznámi, že vzhľadom na príjem jej manžela, ona dostane od štátu dávku 20€, ktorú si ale musí odpracovať v počte 8 hodín týždenne, teda 32 hodín mesačne. Áno, dobre čítate – 20€ za 32 hodín práce pre obec. Dve deti už v škole nemajú nárok na príspevok na dochádzku, ktorý činí v súčte 34,40€. Takže, zhrnuté a podčiarknuté, v súčte otcovho platu, maminej dávky a rodinných prídavkov dostane rodinka na sklonku roka 2015 a začiatkom roka 2016 celkovo 392,55€. Do toho ešte netreba zabudnúť, že otec nemá čas a kapacitu chodiť po drevo do lesa, takže sa mu predraží trojnásobne – z pôvodných približne 22€ v roku 2012 a 2013 ho drevo stojí dnes 66€ mesačne.
Čiže, v roku 2015 a 2016, kedy je jeden dospelý v rodine zamestnaný, klesol príjem rodiny oproti roku 2012, kedy nebol nikto z dospelých zamestnaný, o 50€ a náklady stúpli o 42€. Toto sa týka tisícov rodín na Slovensku. Pán Richter, nepokúšajte sa chlácholiť verejnosť tým, že sa dlhodobo nezamestnaným, v prípade získania práce, vypláca za prvého pól roka 127€ a druhého pól roka 63,50€. Z hľadiska životnej perspektívy chudobnej rodiny je to almužna, ktorú navyše neochotní úradníci často ani nespomenú pred uchádzačmi o zamestnanie, aby náhodou tí „paraziti“ neprišli ešte k ďalším peniazom od štátu naviac. Keď si matka v našej rodinke zažiadala o spätné vyplatenie príspevku za prvého pól roka práce, pretože ju pri nástupe do práce o nároku na tento príspevok nikto neinformoval, tak jej Úrad práce oznámil, že nič nedostane, lebo si to neuplatnila vtedy, keď to bolo aktuálne.
Pán minister, na záver mám na Vás jedinú otázku:
Čo je v takomto systéme z hľadiska živiteľa rodiny morálnejšie – pracovať za minimálnu mzdu alebo byť v sociálnom systéme a prilepšovať si príležitostnými fuškami?
Keďže je to skôr rečnícka otázka, odpoveď je jasná. Tragédiou je, že ste za štyri roky nedokázali presadiť opatrenia, ktoré by túto otázku nedovolili klásť.