Napriek všetkému, skúsme sa spájať

Autor: Igor André | 15.8.2016 o 17:29 | Karma článku: 5,76 | Prečítané:  1099x

Tento text je reakciou na reakcie k môjmu rozhovoru pre internetový denník Postoj. Je venovaný predovšetkým ľuďom, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom venujú téme vzdelávania rómskych detí a širším aspektom rómskej integrácie. 

Moja osobná cesta viedla cez štátnu správu, mimovládnu sféru až po prácu učiteľa. Všetko súviselo so vzdelávaním detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, predovšetkým rómskych. V roku 2014 som ako nevyštudovaný pedagóg využil možnosť učiť cez program Teach for Slovakia, dnes som absolvent s 2-ročnou skúsenosťou zo školy v Nálepkove. O svoje názory z tohto prostredia a s tým súvisiace návrhy na systémové opatrenia som sa podelil v rozhovore pre internetový denník Postoj. Zo sociálnych sietí sa vyliala láva osobných útokov, ale i viac či menej meritórnych kritických hlasov na moje vnímanie daného stavu a najmä na program Teach for Slovakia ako taký. Keďže nie som strojcom programu, ale iba jeho účastníkom, budem reagovať iba na tú časť kritiky, ktorá sa týkala mojich pohľadov.

1. Obhajujem a legitimizujem segregáciu Rómov vo vdelávaní.

Kto sa zaoberá ľudsko-právnou teóriu iba v jej najčírejšej podobe, nájde to tam. Kto vyjde do terénu, strávi tam zopár mesiacov, trebárs len pozorovaním, asi ho/ju to ani nenapadne. V rozhovore som povedal, že by som neodporúčal rodičovi so záujmom o čo najlepšie vzdelanie pre svoje dieťa dať ho do triedy, kde by bola viacej ako tretina detí z osady, alebo oficiálnym jazykom – zo sociálne znevýhodneného prostredia. V realite sa zbožné priania nedejú, takže v systéme, kde nie je k dispozícii odborný personál (maximálne iba jeden asistent/ka) by na takúto konšteláciu doplatili asi najskôr všetci žiaci vrátane učiteľa. Nejde o oddeľovanie Rómov, ide o oddeľovanie detí, ktorým sa vzhľadom na svoje prostredie treba venovať inými metódami, v menších skupinách a od ich istého počtu by sa vzdelávanie v zmiešanej triede za terajšieho stavu stalo pre všetkých trápením. Je to v podstate koncept dnes formálne prípustných špecializovaných tried, kde maximálne na jeden rok môže škola umiestniť zaostávajúce deti. Otázkou do diskusie odborných fór je to, prečo sa tento inštitút školami tak málo využíva.

2. Stereotypizujem výchovno-vzdelávacie dráhy rómskych detí (skôr manuálne orientované, obhajujem formu celodenného výchovného systému, respektíve internátne školy, ako je napr. v Kremnici).

Toto je jedna z mojich srdcoviek. Lebo, môžem k tomu pristupovať tak, že budem za pekného pred ľuďmi, pre ktorých je každý jedinec uspôsobený, ak mu dá spoločnosť šancu, na to, aby dosiahol i vysokoškolské vzdelanie. Aj mne sa táto idea vo svojej čírej teórii páči.

Môžem preto vytiahnuť z Nálepkova, Strání pod Tatrami, Dobšinej a Huncoviec do 5 žiakov z osady, ktorí prevyšuje ostatných svojimi schopnosťami a budem o nich všade rozprávať, ako sa aj v osadách rodia deti s potenciálom byť vysokoškolákmi, len im musíme vytvoriť lepšie podmienky. Čo na tom, že zamlčím, že sú na každej škole piati z 300-500 žiakov alebo že bývajú v rodine, ktorá ich vôbec v ich plánoch nepodporuje?

Keďže pred potľapkávaním po pleci od expertov radšej uprednostním vlastné zmysly a skúsenosti, poviem, že sú to veľké výnimky, pravidlo je skôr ich záujem o manuálne činnosti, a ak by sme aj chceli tie talenty vychytať, pre ich úspech je od istého veku dôležitý internát. Zároveň som si vedomý toho, že v zahraničí existujú modely škôl (ako je KIPP v USA), ktoré svojím odlišným prístupom k vzdelávaniu detí z marginalizovaných skupín dokážu dostať veľké percento aj na vysoké školy. Kde sú však ľudia, ktorí by zakladali takéto typy škôl a koľko by trvalo, kým by sme videli plody tohto snaženia? Môj pohľad vychádza predovšetkým z aktuálneho stavu a z toho, čo sa dá pre tieto deti systémovo urobiť v relatívne krátkom čase.

Ak teda od expertov budú do nekonečna zaznievať hlasy, že vytváranie lepších podmienok a možností sa manuálne vzdelávať už na druhom stupni základnej školy je diskriminácia, potom sa nečudujme, že na dlhé roky nebude ani jedno – ani generácia nadšená pre remeselné a technické práce a už vonkoncom nie nejaká kritická skupina vysokoškolákov. (To všetko by sa samozrejme dialo v systéme, kde si rodič túto profiláciu pre svoje dieťa vedome vyberá.)

Je taký problém si priznať, že kultúrne posuny sa u drvivej väčšiny ľudí nedejú skokom? Je reálne, aby veľká časť ľudí z kultúry chudoby po dostatočne dlhej „konzultácii“ porozumela, že pre ich dieťa je dôležité odísť do mesta na vysokú školu a získať titul inžiniera?

Ja len opäť nabádam k sociologickému a sociálnemu realizmu. Pomôžme nastupujúcej generácii mladých dospelých na základných školách stať sa dobrými v nejakom učebnom odbore, vytvárajme im okrem iného aj podmienky na prácu cez istú formu sociálnych podnikov, respektíve medzitrhu práce. Tým získajú väčšiu šancu, že sa socio-ekonomicky stabilizujú, ich vedomie sa začne ukotvovať v prostredí strednej triedy a v generácii ich detí sa už môžu prirodzene pestovať ambície pre vysokoškolské štúdium.

3. Keďže „nemám kapacitu pre porozumenie a pochopenie odlišnosti a reprodukciu marginality“, nedokážem dostatočne kvalifikovane učiť, tak som frustrovaný a hľadám chybu v deťoch, rodičoch, prostredí, v ktorom žijú.

Ak má niekto pocit, že v rozhovore pôsobím frustrovane, nech ho má. Ako hovoril jeden známy človek, pocity sú vždy fér. Ja toto vnútorné rozpoloženie neprežívam a zároveň sa nesmierne teším z toho, že čítam postrehy toľkých erudovaných sociológov, ktorí problematiku marginality vidia jasne ako dôsledok štrukturálneho násilia zo strany majority. Predsudky a odsudzovanie zo strany majority samozrejme existujú a sú veľkým problémom. Ako učiteľ som si to uvedomoval a snažil som preto priamo alebo nepriamo vplývať na svojich kolegov, deti i rodičov. Z mojej osobnej skúsenosti však viem, že najviac situáciu marginalizovaných Rómov zlepšujú ľudia, ktorí sa neboja vhupnúť do ich sveta, utvárajú s nimi dlhodobé vzťahy a sú k nim láskavo pravdivý. Zároveň im ponúkajú východiská. Tie súvisia predovšetkým so sprostredkovaním pracovných príležitostí, zmenami vo výchove detí, manažmente financií a kultivácii životného prostredia. Ich situácia sa postupne mení bez jedinej vety o diskriminácii a rasizme zo strany majority.

I napriek tomu, že som sa vo svojej reakcii na kritiku nevyhol istej irónii a sarkazmu, v skutočnosti verím tomu, že nám všetkým ide o spoločný cieľ. Bolo by výborné, keby sme vedeli spojiť sily v tom, na čom sa zhodneme a na čo máme dosah v závislosti od jedinečnej pozície každého z nás. Na systémovej úrovni v našej téme by sme mohli začať tým, že budeme tlačiť ministerstvo školstva na zrušenie takého nezmyslu, ako je výlučná právomoc Centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) na posudzovanie statusu žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia. O kapacitách týchto inštitúcií na pružné vykonávanie predmetných posudkov asi netreba troviť veľa slov. To má potom vplyv na to, koľko daná škola dostane financií na asistentov učiteľa pre tieto deti. Vieme s tým spoločne niečo spraviť? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?