„Ferihu, Ferihu, Ferihu!“, skandujú prevažne rómske deti navštevujúce môj filmový krúžok. Nevyhovel som im, ale ani som sa nedozvedel, v čom je Feriha lepšia ako rozprávka Doba ľadová. Keď sa prechádzam počítačovou miestnosťou, dobrá polovica žiakov vyhľadáva videá a fotky svojich telenovelových hrdinov a hrdiniek. Ďalšia, o niečo šikovnejšia polovica, si už svojpomocne umiestnila jednu zo stoviek podobizní týchto postáv ako svoju facebookovú profilovú fotku. V obci sa v januári narodilo niekoľko Emirov a Feríh. O čom to všetko vypovedá? Aj keď by si to zaslúžilo hlbšiu etnograficko-sociologicko-psychologickú analýzu (ktorá však nie je v kapacitách autora článku), s určitosťou vieme povedať, že telenovelový príbeh, v tomto prípade Feriha, má nesmiernu silu vťahovať do svojho deja deti a rodičov z marginalizovaných rómskych komunít. Následne formuje ich myslenia a konanie v reálnom svete. Magická sila príbehu však v žiadnom prípade nie je ohraničená segregovaným rómskym getom. Príbehy sú rámce, v ktorých sa odohráva život každého z nás.
Od septembra 2014 som zapojený v programe Teach for Slovakia ako učiteľ na základnej škole v Nálepkove, dedine na južnom Spiši. Je to z drvivej časti škola zložená zo žiakov z chudobného prostredia, čo má za následok existenciu podobných javov, aké vo svojom notoricky známom liste opísali dve učiteľky z Dobšinej. Problém motivácie sa učiť je však skôr všeobecný a vôbec sa nevzťahuje iba na deti z prostredia medzigeneračnej chudoby.
Tak sa zdá, že nastáva doba, kedy si začneme uvedomovať, že vzdelávanie a vzdelanie nie je technokratická otázka umiestňovania absolventov na trh práce a následné meranie rastu alebo úbytku HDP. Vzdelávanie, rovnako ako ekonómia boli vždy normatívne (v tejto súvislosti odporúčam vynikajúcu knihu Tomáša Sedláčka Ekonómia dobra a zla), len sme si to akosi nechceli priznať alebo málo uvedomovali. Možno sa v blízkej dobe dočkáme, že moderátor politickej diskusie položí hosťom bazálne otázky: A prečo, pán minister? Prečo by viacej študentov malo vidieť zmysel v hlásení sa na technické a prírodovedné odbory? Prečo by mali chcieť viacej zarábať? Prečo by mala životná úroveň stále rásť? Možno tak nakoniec dospejeme k iným odpovediam, než aké sú dnes považované za samozrejmé. Možno sa diskurz preklopí od „defaultného módu“ zvyšovania zárobkov a životnej úrovne ako základného zmyslu vzdelávaniu ku otázke zmyslu práce a vzťahu jednotlivca a rodiny k celku spoločnosti.
Motivácia žiakov sa učiť je sýtená zmyslom a zmysel sa rodí cez vťahovanie do príbehu. Zdá sa, že industriálno-modernistický metanaratív (fungujúci najmä v mysliach politikov) o tom, že vzdelanie je kľúčové pre budúce uplatnenie na trhu práce, a teda aj pre výšku zárobku, definitívne dosluhuje. Postmoderná doba, v ktorej už žijeme minimálne jednu dekádu, síce zmietla všetky veľké príbehy, ale jeden je stále s nami – chceme, aby svet zajtrajška bol v niečom lepší, aby bolo menej vojen, menej utrpenia, menej chudoby. Nemali by sme preto náš vzdelávací metanaratív prestavať príbehmi, ktoré dávajú za príklad ľudí, ktorých primárnym cieľom vzdelávania nebol a nie je zárobok a výška ich životnej úrovne, ale služba širšej spoločnosti? Ak áno, tak premýšľajme nad tým, akými príbehmi zasiahnuť naše deti, aby ich motivácia učiť sa v postmodernom prostredí bola prinajmenšom taká silná, ako motivácia niektorých rodičov pomenúvať svoje deti podľa hrdinov telenovelových príbehov.