A obce sú v tom nevinne?

Autor: Igor André | 21.4.2017 o 13:28 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  445x

V ostatných dňoch sme sa mohli opakovane dočítať, za čo všetko môže štát pri problémoch s integráciou marginalizovaných Rómov do spoločnosti. Určite môže za veľa, ale trošičku nám zo zorného uhla unikli samosprávy. 

 Kmeňom národnej kultúry je kultúra spolčovania, kultúra spoločenská. Jej prvým výrazom je zhromaždenie obce a spoločenstva... Kde sa zhromažďuje (národ) z vlastnej potreby a vôle? Azda už len po krčmách. Áno, tento národ sme oslobodili od všetkého, lesov, pôdy i zodpovednosti. Miesto Boha a svätých sa na nebesách usídlili „tí tam hore“.

(Dominik Tatarka: „Kultúra ako obcovanie“, Kultúrny život, 1968)                                                                                                                   

Školy a štát nevedia pomôcť chudobným deťom“, kričí na mňa zúfalý titulok z nezávislého denníka. V okrese Spišská Nová Ves prepadá každý tretí, Michalovciach každý štvrtý a Sabinove každý piaty prvák. V poriadku, ukázali sme prstom na učiteľov, vedenie škôl, „tých tam hore“, ale nechýba nám v tej rovnici štvrtá zainteresovaná strana – obec? Tá obec, najmenšia jednotka samosprávy, na ktorú „tí tam hore“ previedli nemalú časť kompetencií aj financií a to predovšetkým v oblasti predškolského a základného vzdelávania? Tá obec, ktorá zvyčajne každé 4 roky udeľuje zodpovednosť jednému človeku a zboru poslancov, aby robili rozhodnutia v najlepšom záujme obce ako celku? Tá obec, ktorá vytvára školskú samosprávu, aby tá navrhovala do funkcie a následne kontrolovala činnosť riaditeľa školy? Tá obec, ktorá zo zákona môže zriaďovať školské kluby detí, centrum voľného času a základnú umeleckú školu? Tá obec, ktorá má svoju poriadkovú službu, dokonca môže vytvárať aj rómske občianske hliadky? Tá obec, ktorá môže mať k dispozícii sociálnych, komunitných a zdravotných pracovníkov? Tá obec, ktorá môže s pomocou peňazí štátu zamestnať dlhodobo nezamestnaných na zmysluplné činnosti v obecnej firme? Tá obec, ktorá môže za veľmi výhodných podmienok stavať sociálne byty? Ten výpočet by mohol pokračovať ďalej. Avšak, asi sa nebudem veľmi mýliť, keď napíšem, že pozitívna synergia týchto opatrení funguje na lokálnej úrovni iba zriedkavo. Tatarkovské pozorovanie spred 50 rokov (v tej dobe pochopiteľne vnímané v národnom, nie občianskom kontexte), môžeme pokojne aktualizovať na rok 2017. A to i napriek tomu, že už pomaly 25 rokov de iure existuje stav, že „zodpovednosť, lesy a pôdu“ sme si prinavrátili. Zákony a inštitúcie pre fungovanie obcí a miest ako tak máme, k dispozícii sú zatiaľ aj štedré eurofondy, i keď zakliate ohromnou byrokraciou. Kde však zostáva duch, čo oživuje tieto zákony? Prečo sa na nedávnej diskusii v Žiline obráti poslanec mestského zastupiteľstva na vysokého štátneho úradníka so žiadosťou o poskytnutie manuálov na komplexné riešenie životnej situácie ich vlastných občanov pochádzajúcich z jednej bytovky?   

Skúsme si na to odpovedať tak, že popustíme uzdu fantázii. Predstavme si, že existuje nejaký cudzinec, volajme ho Ladislav Vedecký. Laco sa zamiloval do pekného slovenského kraja, ktorý miestni už stáročia volajú Sepeš. Usadil sa v jednej malebnej, ale zaostalej dedinke, ktorá už desiatky rokov upadala po všetkých stránkach. Po pár rokoch sa teda rozhodol, že skúsi zabojovať o dôveru ľudí ako starosta obce. Voľby vyhral a odvtedy už vedie obec piate volebné obdobie. Pod jeho vedením sa obec pozdvihla po všetkých možných stránkach. Obecná kasa je plná, všetci ľudia, ktorí chcú pracovať, majú prácu za primeranú mzdu, chudobná vrstva sa mení na strednú vrstvu, deti už v základnej škole neprepadávajú a ukončujú minimálne stredné školy, počet obyvateľov obce sa od jeho nástupu strojnásobil. Posledných pár rokov si u neho podávajú kľučky iní starostovia, sú sťaby alchymisti, ktorí čakajú na recept zázračného elixíru, ktorý aj ich zbaví všetkých sociálnych a etnických problémov a uvedie ich na trajektóriu úspešného rozvoja. A čo na to odpovedá Laco, ako to dosiahol? Keďže pochádza z kultúry, kde sa cení úsečnosť, odpovedá vždy lakonicky: „Priatelia, ja som len dával reálny obsah slovám z právnych predpisov - starosta, obec, obecný záujem.“

Aj keď je to len fikcia, vieme, že práve tá nám poskytuje rôzne inšpiratívne archetypy hodné nasledovania. Laco Vedecký tvrdí, že je to len o tom, že ako človek vyvolený, zvolený obcou, berie vážne obsah slov, ktoré riadia a ohraničujú výkon jeho funkcie. Jeho rozhodovanie bolo v maximálnej možnej miere podriadené potrebám čo najväčšej komunity v rámci jeho obce v kontexte strategického plánu rozvoja na desiatky rokov dopredu. Na začiatku svojho starostovania rozpoznal, že kostol a krčma sú dve miesta, kde sa jeho ľud zhromažďuje (prevažne) z vlastnej potreby a vôle. Krčmu si zvolil ako miesto, ktoré je na rozdiel od kostola veľmi neformálne a kde existuje potenciál k transformovaniu kultúry spolčovania na niečo produktívne. Preto osobne alebo za pomoci svojich agentov presviedčal chlapov z komunity, aby popri fľaši borovičky skúsili vytvoriť nejaký umelecko-remeselný produkt, ktorý uvoľní ich tvorivé sily, skrášli ich domovy a tým pádom obohatí celú obec. Táto malá snehová guľa v zmene kultúry spolčovania pár chlapov spôsobila v relatívne krátkom čase transformačnú lavínu kultúry spolčovania v obci. Laco Vedecký vytvoril v hlavách ľudí svojej komunity mentálny obraz toho, čo znamená skutočná obec. Možno taká trochu Tatarkovská obec Božia.    

Čiže, ak sa vrátim na začiatok, titulok článku v nezávislom denníku by mal skôr znieť takto: „Obce, školy a štát nevedia pomôcť chudobným deťom“. Obce zlyhávajú v plnení tých funkcií, ktoré na nich delegoval štát. Všetky stratégie inklúzie na národnej úrovni sa musia na konci dňa aj tak realizovať jedine v obciach a mestách, kde to musia robiť ľudia, ktorí dôverne poznajú svoj terén a obyvateľov. Podľa verejne dostupných informácií sa 7 základných škôl a 1 materská škola z okresu Spišská Nová Ves zapojili do PRINED – projektu inkluzívnej edukácie. V rámci neho mali na 20 mesiacov zabezpečených odborných zamestnancov a pedagogických asistentov, takzvané inkluzívne tímy, vrátane financií na fungovanie celodenného výchovného systému. Projekt skončil, štát si ho prostredníctvom svojej inštitúcie Metodicko-pedagogického centra chváli ako úspešný. Až tak, že na neho nadväzuje projekt ŠOV – Škola otvorená všetkým. (Škoda len, že informácie k nemu nie sú otvorené všetkým, nakoľko webová stránka Metodicko-pedagogického centra je jedna veľká pohroma.) Prečo sme nepočuli reakciu samotných škôl a obcí, respektíve mesta Spišská Nová Ves? Ak naozaj tak pomohol všetkým deťom v ich školách, prečo nevolajú po tom, aby sa štát zaviazal financovať tieto tímy aj naďalej zo zdrojov štátneho rozpočtu? Má si teda štát vziať naspäť všetky kompetencie napríklad vo vzťahu k regionálnemu školstvu? Majú byť základné školy so slabými výsledkami detí riadené ľuďmi dosadenými štátom cez okresné úrady? Ak niekto zažil tú bezradnosť a nekompetentnosť na úrovni vedenia obcí a škôl, má oprávnené pokušenie volať po tomto riešení. Domnievam sa však, že takéto impulzívne riešenie by bolo skratkou, ktorá by iba konzervovala stav, ktorý Tatarka pred 50 rokmi nazval „oslobodením od zodpovednosti“, respektíve ukazovaním prsta vždy na tých tam hore. I keď sa v tomto smere za 28 rokov hýbeme na vkus mnohých ľudí pomaly a dokonca niekde aj cúvame, musíme si asi touto fázou prejsť. Možno to nie je také ideálne ako v príbehu Laca Vedeckého, ale prvé lastovičky s vnímaním obsahu slova obec už pod naším nebom poletujú. Možno len stačí, aby sme si ich chránili, vyzdvihovali ich zásluhy na budovaní zdravšieho lokálneho ekosystému a vytvárali pre nich priaznivé podmienky k hniezdeniu a rozmnožovaniu. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Petrohradu do Pekingu. Podpredsedníčka úradu zo Smeru spoznáva svet za štátne

Vitteková išla na kontrolnú cestu do Číny, hoci nie je inšpektorka.


Už ste čítali?