Ako to myslíme s „rovnosťou príležitostí“ vo vzdelávaní?

Autor: Igor André | 13.1.2020 o 19:10 | Karma článku: 4,20 | Prečítané:  1717x

PISA 2018 opäť preukázala veľkú súvislosť medzi socio-ekonomickými podmienkami rodiny a študijnými výsledkami detí. Text sa zaoberá pohľadom na problematiku vyrovnávania príležitostí vo vzdelávaní medzi deťmi z MRK a majoritou.  

PISA 2018: rozširujúce sa nožnice

Opäť to potvrdili nedávno publikované výsledky z testov PISA 2018. Socio-ekonomická úroveň rodín našich detí na sklonku povinnej školskej dochádzky nadpriemerne (v rámci krajín OECD) koreluje s ich vzdelávacími výsledkami aj výškou formálne dosiahnutého vzdelania. Pravdepodobnosť, že dieťa z chudobnejších pomerov bude dosahovať horšie vzdelávacie výsledky a napokon dovŕši aj formálne nižšiu úroveň vzdelania ako jeho/jej spolužiak z rodiny s vyšším socio-ekonomickým zázemím, je na Slovensku podstatne vyššia ako vo väčšine ostatných najvyspelejších ekonomikách sveta.  

V expertnej obci panuje zhoda (vďaka pomerne podrobným dotazníkom mapujúcim socio-ekonomické zázemie testovanej vzorky), že toto vyčnievanie z radu v rámci krajín OECD je zapríčinené pomerne veľkým zastúpením detí z marginalizovaných rómskych komunít, ktorým náš vzdelávací systém nevie pomôcť kompenzovať ich hendikepy pochádzajúce z domáceho prostredia. V očiach mnohých expertov potom štát zlyháva v tom, aby zabezpečil jednu z kľúčových funkcií vzdelávania: rovnosť príležitostí (šancí) na dosahovanie vyššieho stupňa vzdelania aj pre žiakov z chudobných rodín, ktorých rodičia ukončili často iba základnú školu (alebo špeciálnu základnú školu). Otázky advokáta diabla však znie: dá sa vôbec táto priepasť medzi deťmi z MRK a zvyškom Slovenska nejako zásadne zmierniť iba cez reformu vzdelávania? Ako to vôbec myslíme s „rovnosťou príležitostí“ vo vzdelávaní?  

Absolútna rovnosť príležitostí vo vzdelávaní je utópia

Nech to znie akokoľvek kontroverzne, absolútne chápaná rovnosť príležitostí vo vzdelávaní je utópiou a pokus o jej zavedenie by musel ísť ruka v ruke s masívnym sociálnym inžinierstvom, ktorého niektoré „výstupy“ sme si v hojnej miere užili v predchádzajúcom storočí. Zabezpečenie úplnej rovnosti príležitostí by muselo znamenať, že všetky deti sa po narodení okamžite odoberú do ústavu, kde každé jedno prejde navlas rovnakým procesom výchovy rovnako naprogramovaných robotov. Avšak, aj tam by sa vpašovala chybička v systéme, ktorá by opäť zabezpečila budúcu nerovnosť príležitostí: prejavila by sa prirodzená genetická výbava v oblasti emócií, intelektu a sociálnych zručností.  

Príležitosti na budúce vzdelávacie dráhy dieťaťa vytvára súhra faktorov, z ktorých najzásadnejšie je vždy rodinné zázemie v tom najširšom zmysle slova a samozrejme prirodzená genetická výbava dieťaťa. Súčasťou rodinného zázemia sú aj predpoklady a sklony pre viac manuálne alebo viac duševne orientované profesijné nasmerovanie. Tým sa však v žiadnom prípade nemyslí inteligencia ako taká. Inteligencia je potrebná rovnako pri praktickej ako aj duševnej práci. Škola (jej pedagogický, odborný a výchovný personál), ak sa nemá stať detským domovom, môže hendikepy z domáceho prostredia kompenzovať len do tej miery, do akej sú s nimi ochotní spolupracovať a dodržiavať spoločné dohody rodičia alebo zákonní zástupcovia týchto detí. Posudzovať kvalitu našich vzdelávacích inštitúcií podľa toho, či má dieťa z chatrče s talentom na logické myslenie v matematike šancu zmaturovať na gymnáziu a neskôr promovať na technickej univerzite so zameraním na IT je založené na utopickom ponímaní reality prostredia vylúčenej rómskej komunity a produkuje neudržateľný a nespravodlivý tlak na (akokoľvek posilnený) výchovno-vzdelávací personál. Je to aréna plná „kebyzmov“. Vytvára to mylný dojem, že dostatočné podporné systémy v oblasti vzdelávacích inštitúcií dokážu neutralizovať spôsob myslenia a konania (často, ale nie výlučne zaťažený generačnou chudobou) prejavujúci sa v komplexnom systéme fungovania medziľudských vzťahov prostredia marginalizovaných rómskych komunít.

Vytvárajme priestor pre relatívnu rovnosť príležitostí

Preto sa domnievam, že snahu o vytváranie rovnosti príležitostí vo vzdelávaní treba chápať relatívne. Vždy relatívne k tomu, v akej celkovej situácii sa daný jedinec nachádza. Náš vzdelávací systém teda zlyháva predovšetkým v tom, že nevie zabezpečiť dosiahnuteľnú rovnosť príležitostí primeranú k objektívnym schopnostiam a celkovým podmienkam života mladého človeka pochádzajúceho z prostredia marginalizovanej rómskej komunity. Základné školy dokážu len veľmi obmedzene nadchnúť človeka z MRK s náklonnosťou k fyzickej práci (na ktorú je potrebné komplexné praktické a kreatívne myslenie a kontinuálne vzdelávanie kvôli postupujúcej robotizácii), aby sa sústredil na dobrodružnú cestu poznávania a naberania expertných zručností v danom stredoškolskom odbore aj v ťažkom období fyzického dospievania (15-19 rokov). Systém duálneho vzdelávania na stredných školách sa ešte iba postupne etabluje, je výhodný skôr pre väčších zamestnávateľov a najmä (zatiaľ) nezohľadňuje skutočnosť, že firemná finančná podpora musí byť prístupná už pre žiakov prvého ročníka. Návrhy ohľadne zvyšovania sociálneho a motivačného štipendia pre stredoškolákov (kvôli prečísleniu finančných výhod pri založení rodiny po ukončení povinnej školskej dochádzky) sa v pravidelných intervaloch rozrapocú ako verklík už takmer 10 rokov. Aj pri plošnom zavedení intervenciu typu „omama“, bude trvať desiatky rokov, aby sa vzdelávacie výsledky a výška dosiahnutého vzdelania detí z MRK aspoň v náznakoch približovali k majoritnej populácii.

Na gymnáziu som mal problém s matematikou. Myslel som si, že si dorovnám svoju príležitosť doučovaním, aby som mohol ďalej pracovať s matematikou aj na vysokej škole. Nepomohlo mi to, zlepšilo to moje výsledky iba nepatrne. Ani extra podporný mechanizmus mi nepomohol dorovnať moju príležitosť úspešne vykonať prijímacie skúšky na MATFYZ alebo informatiku. Musel som to prijať ako fakt a zmieriť sa s tým. Rovnako prijímam ako fakt, že som nemal rovnakú príležitosť byť výborným murárom, lebo ma k tomu nikto nikdy neviedol a ani som nemal možnosť z blízka pozorovať murársku prácu. V tomto aspekte určite nemám rovnaké príležitosti ako mnohí rómski chlapci z osád.

Čím skôr sa zameriame na to, aby sme vytvárali priestor pre relatívne dorovnávanie príležitostí detí z MRK, tým skôr sa budeme posúvať k spoločnosti, kde bude bežné, aby akékoľvek rómske dieťa držalo krok v úrovni dosiahnutého vzdelávania s majoritou.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy advokáti pracujú zadarmo

Vznikol u nás prvý pro bono rebríček.

Stĺpček Jakuba Fila

Figa borová v podaní Igora Matoviča

Krajina si zaslúži mať príčetného premiéra.


Už ste čítali?